ÚVOD
Keď sme přibližné před rokom s André Simonom připravovali anketu o vývoji v synoptickej meteorologii na začiatku 21. storočia, nečakali sme, že niektoré odpovede ďaleko presiahnu rámec povodne koncipovanej otázky. Išlo nám hlavne o to, aby sa meteorológovia vyjadrili o vzťahu klasického synoptického prístupu pri predpovedaní počasia a moderného, založeného na interpretácii výstupov numerických modelov. Publikovanie rozsiahlejších úvah, ktoré sa dotýkali aj spoločenských vzťahov synoptiky alebo širších historických súvislostí, vyprovokovalo u mňa snahu napísať do nášho časopisu vlastný pohlad na súčasnú synoptickú službu vzhladom na skúsenosti z bratislavského (desať rokov) a pražského (štyri roky) prognózneho pracoviska a úvahu o možnom vývoji synoptickej meteorológie v najbližších rokoch. Súčasne som chcel opísať niekolko podla mňa doležitých aspektov, ktoré sa týkajú praktickej stránky uplatňovania nových prvkov v synoptickej prevádzke, ktoré ešte neboli spomenuté a z toho vyplývajúce perspektívy do blízkej budúcnosti. Príspevok som sa snažil napísať s dorazom na praktickú stránku každodennej práce predpovednej služby a keďže som na stránkach MZ dávno nevidel úvahu o stave synoptickej služby, pokúsil som sa (s vedomím pikantnosti danej témy) trochu načrtnúť problémové body súčasnej pražskej synoptiky.
SÚČASNÝ STAV
Aký je vzťah medzi súčasným stavom v synoptickej praxi a budúcnosťou synoptiky? Zásadný! V prognóznej službe dochádza vždy k viac alebo menej kontinuálnej výmene generácií, pričom tá nastupujúca vždy preberá časť postojov (návykov) svojich „učitelov“.
Po roku 1989 sa situácia mení dramatickejšie. Kvalitatívny skok, sposobený nástupom počítačov a numerických produktov vytvoril istý druh napátia v staršej generácii, ktorá nebola zvyknutá na rýchle zmeny. Numerické modely produkujú stále viac grafických výstupov a synoptik má problémy sa orientovať. Ani zosúladenie klasických predstáv nórskej školy s predpoveďami modelov (príp. s objektívnymi analýzami diagnostických polí) nevychádza občas dobre. Navyše pre synoptika je nepríjemným prekvapením, keď zistí, že v rámci modernizácie meteorologickej služby (napr. nahra- dzovanie synoptických pozorovaní ludskou obsluhou automatickými stanicami) prichádza o časť informácií (stav počasia, množstvo oblačnosti). Do života meteorologa vstupuje komercionalizácia. Zvažovanie finančnej výhodnosti každej činnosti postupne znechutí aj mladých nadšencov, ktorí ak nechcú zanechať meteorológiu, musia sa nakoniec prisposobiť.
Nesporne najvážnejším zásahom do práce synoptickej služby je metóda numerických prognóz, ktorá sa v priebehu posledných desatich rokov stala dominantnou predpovednou metódou. Avšak aký zmysel má práca numerikov závisí vo velkej miere na interpretačnej schopnosti synoptického mete- orológa.
Myslím, že odbornú úroveň synoptikov ako v Bratislave, tak aj v Prahe, negatívne ovplyvnila spolupráca s masmédiami. Práca meteorológov pre masovokomunikačné prostriedky má podstatne iný charakter ako práca na vedeckej úrovni. Kam potom patrí synoptik, keď jeho práca je na rozhraní týchto dvoch prostredí? Jediným, podla mňa uspokojivým, riešením je oddeliť predpovedanie od prezentácie na verejnosti. Tieto dva prístupy majú totiž príliš rozdielny charakter na to, aby ich meteorológ (česť výnimkám!) obidva zvládol.
Hlavnú úlohu v tomto probléme zohrala finančná stránka veci. Ak meteorológ dostane za 2-3 vystúpenia v rozhlase alebo televízii tolko ako za váčší článok v odbornom časopise, nemožno sa čudovať, že pri relatívne nízkych príjmoch štátnych zamestnancov sa meteorológ bude radšej venovať menej hodnotnej (ale viac ohodnotenej) masmediálnej sfére ako viac hodnotnej (ale menej ohodnotenej) vedeckej sfére. Tu nehovorím o „velkej vede“, kde sa posúvajú hranice poznania, a ku ktorému odborník dospieva po zváčša dlhšom čase, ale o obyčajnom tvorivom úsilí odborného pracovníka, výsledkom ktorého je aspoň stručný rozbor nejakej výnimočnej poveternostnej situácie. Ďalšou možnosťou je, že meteorológ „zavesí predpovedanie na klinec“ a pojde robiť do banky, poisťovne alebo do súkromnej firmy, kde pri podobnom pracovnom zaťažení (niekde váčšom, niekde menšom) dostane omnoho vyšší plat.
Aké sú v súčasnosti praktické požiadavky kladené na synoptika? V prvom rade zvládnuť rutinné postupy pri spra- covávaní predovšetkým prognóznych materiálov, zorientovať sa v pracovných a organizačných pokynoch a zvládnuť technickú stránku práce, čo v súčasnosti znamená predovšetkým prácu na počítačoch. Základným výstupným produktom prognóznej služby zostáva naďalej všeobecná predpoveď počasia, rozširovaná masmédiami medzi širokú verejnosť. Tým je práca synoptického meteorológa špecifickou oproti iným prá- cam vo vedeckej sféře, pretože jej výsledky sú prostredníc- tvom masmédií denne posudzované najširšou verejnosťou, do ktorej patria aj intelektuálne najnižšie vrstvy spoločnosti.
Laická verejnosť nemože spoznať, či sa naše predpovede zlepšujú, a to minimálne z dvoch dovodov:
1. Každý jednotlivec hodnotí predpoveď podlá počasia aké mal on, zatial čo synoptik hodnotí počasie plošne.
2. Predpovede sa zlepšujú tak pomalým tempom (oproti technologickým možnostiam súčasnej doby, kde – obrazne povedané – výrobok z pondelka je vo štvrtok už nemoderný), že to laik nemože postrehnúť. Objektívna verifikácia však (našťastie!) prezrádza, že v dlhodobom trende sa meteorologické predpovede pomaly zlepšujú.
Búrlivý rozvoj technologií, najma v oblasti spotrebnej elektroniky a výpočtovej techniky, sa negatívne prejavil aj na vzťahu prognostik – užívatel’. Ludia si podvedome predstavujú, že keď sa tak rýchlo vyvíja technika, mali by sa rovnako očividne zlepšovať aj predpovede počasia.
PSYCHOLOGICKÉ FAKTORY
Podobne ako v iných sférach ludského života v tejto časti planéty, aj tu pribúda stresových faktorov, čo následne ovplyvňuje medziludské vzťahy, kvalitu práce a odborný rast.
Keďže mám osobnú skúsenosť s prácou v synoptickej prevádzke a aj na výskumných (mimoprevádzkových) úlohách, dovolím si tvrdiť, že práca prognóznej služby je psychicky náročnejšia, a to nielen preto, že ide o nepretržitú prevádzku. Dovody sú v zásade tri:
1. Takmer všetka práca v prevádzke je časovo presne limitovaná (niekedy s presnosťou na minúty).
2. Práca je často prerušovaná vybavovaním telefonátov (počas dní, keď sa „niečo deje“, sú to desiatky telefonických požiadaviek).
3. Rutinná práca človeka v priebehu rokov „otupuje“.
Jeden z problémov, ktoré doliehajú na synoptika, je v tom, že sa od neho niekedy vyžaduje predpovedať s takou časovou, priestorovou a kvantitatívnou presnosťou, ktorá presahuje jeho možnosti. Ide v súčasnosti najma o predpoveď zrážok. Presnosť konkrétnej predpovede viac závisí od synoptickej situácie, než od dostupných technických možností alebo od skúsenosti synoptika. Nie je preto rozumné očakávať, že synoptik po zavedení nových diagnostických alebo predpovedných materiálov bude dávať zo dňa na deň lepšie predpovede. Nároky na špecifikáciu predpovedí rastú neúmerne rýchlejšie voči vývoju predpovedných metód, a to nás neraz núti vyhovovať nerealistickým požiadavkám (priestorová a časová špecifikácia nebezpečných javov a pod.)
Myslím si, že je doležité vedieť citlivo zvážiť, akým sposobom (a či vobec) v masmédiách informovať o všetkých novinkách, ktoré súvisia s odbornou stránkou našej práce, pretože verejnosť potom logicky očakáva kvalitatívne skoky v predpovedaní počasia. A nielen verejnosť, ale aj nadriadené orgány a spolupracujúce firmy možu právom očakávať, že investované finančné prostriedky sa vrátia v podobe zretelne lepších predpovedí. Logickým dosledkom takej situácie je, že synoptik sa dostáva pod psychický tlak, pretože nerealistickým požiadavkám klientov nemože vyhovieť ani po lubovolne vysokej finančnej podpore.
Chcieť od synoptika z prevádzky, aby počas služieb navyše niečo tvorivého vyprodukoval, je vyjadrením nepochopenia jeho práce. Má čo robiť, aby stihol sledovať zmeny, ktoré neustále prichádzajú ako na bežiacom páse, pretože vývoj softvérových aplikácií, ktoré súvisia so zavádzaním teoretických a praktických poznatkov do rutinných postupov, harmonogram práce, množstvo a druhy požadovaných výstupov sa neustále menia. Z toho všetkého vyplýva, že synoptik počas služby má síce „čas“, ale je natolko rozdrobený, že na sústredenú prácu mimo prevádzkových povinností to nestačí. Z vlastnej skúsenosti možem jednoznačne potvrdiť, že meteorológ v službe má omnoho menej času ako kedysi, pretože niekolkonásobne pribudlo telefonických hovorov, počet vydávaných všeobecných aj špeciálnych predpovedí a množstvo podkladových materiálov, či už aktuálnych alebo predpovedných.
V sposobe práce došlo ku kvalitatívnemu skoku, a to zavedením počítačov, čo zasiahlo najma staršiu generáciu. Zatial čo ešte pred 10-15 rokmi pracovalo s výpočtovou technikou len zopár programátorov, v súčasnosti musí každý zvládnuť niekolko základných aplikácií, vačšinou vo Windows a ďalšie (pracujúce vačšinou pod OS UNIX), ktoré súvisia so zobrazovaním meteorologických informácií (radarové a družicové údaje, rozne mapy na pracovných staniciach a pod.).
Aj keď je možné vymyslieť si predpoveď počasia pre lubovolný bod zemegule, na lubovolný čas dopredu a s lubovolnou presnosťou, treba zdorazniť, že ide o vymýšlanie si a nie predpovedanie, rozhodne nie na vedeckej báze, s akým sa niekedy možeme stretnúť v masmédiách, najma tlači. Existujú „alternatívni prognostici“, ktorí sú ochotní tvrdiť niekolko mesiacov dopredu, v ktorý deň sa začne povodeň, na ktorom potoku a pod. Ale je to korektný prístup? Z ich hladiska možno áno, ale synoptik pracuje takou metódou, ktorej hranice možnosti pozná, a preto si takéto kroky nemože dovoliť. Skúsený synoptik vie, ako sa počasie niekedy dokáže nepredvídavo meniť a ani predpovedné materiály z numerických modelov mu nemusia niekedy pomocť (napr. za situácie, keď roznosť výstupov z niekolkých numerických modelov mu skomplikuje zostavovanie predpovede). Preto istý stupeň neurčitosti pri predpovedaní počasia synoptika núti k opatrnosti pri formulovaní predpovedí. Nie je to alibizmus, ako sa niektorí kritici našej práce domnievajú, ale prejav synoptiko- vej skúsenosti (neplatí to vždy, pochopitelne…).
Posudzovať prácu synoptika si solídne može dovoliť len synoptik. V žiadnom prípade „nemeteorológ“, aj keď je nadriadeným pracovníkom. Ak je synoptik vystavený psychickému tlaku, dáva vela neopodstatnených výstrah, ktoré potom strácajú účinnosť. Ak sa výstraha bude dávať na „každé nebezpečenstvo“, potom zákonite dojde k zníženiu hodnovernosti výstražnej služby. V princípe je možné (z hladiska formálneho zabezpečenia výstražnej služby nevyhnutné) stanoviť pevné kritériá, pri splnení ktorých treba vydávať výstrahu. Problémom je, že takéto kritéria sú tiež len alibistickou barličkou, pretože skutočné nebezpečenstvo može nastať aj pri nesplnení stanovených kritérií. V tom je úloha synoptika naďalej nezastupitelná – musí citlivo zvážiť všetky pre a proti, aby sa mohol rozhodnúť.
POSTPOVODŇOVÁ TRAUMA A SÚČASNÁ ČESKÁ METEOROLÓGIA
Situácia na pražskej synoptike sa evidentne zmenila (toto tvrdenie zakladám predovšetkým na „výpovediach svedkov“) po povodni v júli 1997. Aj keď oficiálne bola po skončení povodní prognózna služba ČHMÚ hodnotená pozitívne, táto prírodná pohroma mala a stále má negatívny dopad na prácu českého synoptika, pretože tlak na presnosť predpovedí zrážok neúmerne stúpol.
Keďže nepracujem zároveň v oboch predpovedných službách (bratislavskej a pražskej), ťažko možem porovnávať, či sa situácia rovnako mení aj na SHMÚ, ale musím konštatovať, že kedysi sa z predpokladaných nebezpečných javov nerobil taký rozruch. Dosť velký podiel na tom majú masmédiá, predovšetkým televízia, pretože snaha natočiť a odvysielať každé nešťastie sa odráža v zaplnenosti spravodajstva po každej výnimočnejšej prírodnej udalosti. Nečudo, že mnoho l’udí sa musí domnievať, že počet prírodných katastrof stúpa.
Predpokladám, že každý meteorolog musí mať dobrý pocit zadosťučinenia, ak jeho predpoveď niekomu pomože, teda aj keď vystihne predpoveď nebezpečného javu. Musí sa však ubrániť pokušeniu za každú cenu vyzerať múdrejší ako naozaj je a uznať hranice možností pri predpovedaní počasia.
Moj prechod z SHMÚ do ČHMÚ 1. 9. 1997 bol akoby načasovaný do obdobia, kedy sa začali prejavovať dosledky velkej povodne na Morave. Strach nepredpovedať akékolvek silnejšie zrážky (aj také, ktoré za bežných okolností nemožu sposobiť hospodárske škody) synoptika nútil správať sa alibisticky, pretože ak by zo všetkých modelov čo len jeden predpovedal silné zrážky, musel na to reagovať, aby bol „krytý“.
Takéto psychické tlaky možu viesť k takým „predpovedným metódam“, ktoré som videl istého leta na vlastné oči. Nadriadený pracovník diktoval meteorologovi v službe, pre ktoré okresy má vydať výstrahu podla toho, kde práve videl Cb a lineárne podla prevládajúceho prúdenia posunul tieto Cb smerom dopredu. Ako obvykle, búrky zanikli a ďalšie vznikli inde, takže celá výstraha bola k ničomu …
Tak ako všade, aj do meteorologických pracovísk presakujú medziludské vzťahy, ktoré dávajú pracovnému prostrediu dominantné zafarbenie. O to viac si to človek uvedomuje, ak pracovné prostredie občas zmení. Vďaka tomu som mal možnosť presvedčiť sa na vlastnej koži o kvalite vzťahov (diplomaticky povedané – nie najlepšej) nielen v rámci ústavu, ale aj medzi komořanskými synoptikmi a meteorológmi z iných pracovísk.
VÝCHOVA ODBORNÍKOV
Zarážajúci rozdiel medzi synoptikou v Bratislave a v Prahe pri mojom „prestupe“ bol vo vekovej skladbe pracovníkov oddelení predpovedí. Zatial čo v Bratislave som bol z 10 prevádzkových meteorológov tretí najstarší, v Prahe zo 17 meteorológov oddelenia boli len traja mladší. Do očí udierajúca absencia mladej generácie núti zamyslieť sa nad vtedajšou spoluprácou Katedry meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty UK a ČHMÚ.
Ak sa chce mladý synoptik vyvíjať a nezostať len „rýdzim“ prevádzkovým meteorológom, mal by čím skor začať publikovať, aby sa rozvíjala jeho tvorivosť, pretože po istom čase už nebude ani ochotný ani schopný niečo tvorivé vypracovať. Je chybou, ak sa od absolventov pri nástupe do synoptickej služby vyžadujú len rutinné postupy (aj keď ich zvládnutie je prvoradé) a nie participácia na výskumných úlohách, ktoré súvisia aspoň sčasti so synoptickou meteorológiou.
Zanedbanie výchovy vlastných nasledovníkov može mať až tragické následky: zánik niektorých činností, nepružnosť pri zavádzaní nových metód, zhoršená komunikácia medzi oddeleniami a pracoviskami. V súčasnosti o to viac, že je nevyhnutné počítať aj s „odpadom“ – časť mladých meteorológov nevydrží dlho na miestach s nízkymi príjmami, ak si nezabezpečia možnosť zarobiť si „bokom“.
CELOSPOLOČENSKÉ SÚVISLOSTI
Spoločnosť formuje vzťahy v konkrétnych sférach ludskej činnosti, preto aj prax v synoptickej službe je podmienená stavom spoločnosti a je závislá na požiadavkách spoločnosti.
Medializácia výsledkov synoptickej práce má aj negatívny dosledok, pretože výsledok sa príliš prisposobuje predstave l’udí, ktorí jeho práci nerozumejú. Tým nemyslím len širšiu verejnosť, ale aj špeciálnych klientov, v krajnom prípade nadriadené zložky, ktoré ovplyvňujú prítok finančných prostriedkov. Žial, vývoj v meteorológii je naozaj do značnej miery ovplyvnený finančnými prostriedkami, ale treba zdorazniť, že to nie je jediný determinant, ako sa to niekedy verejne prezentuje. Zmysluplnosť našej práce ovplyvňuje okrem celkovej spoločenskej klímy aj súdržnosť pracovného kolektívu a prítomnosť „osobností“, ktoré dávajú každému prostrediu punc originálnosti.
Seriózny meteorológ to má vždy ťažšie, pretože informácie od neho nie sú také zaujímavé ako od človeka, ktorý sa správa populisticky, inak povedané – hovorí luďom to, čo chcú počuť a nie pravdu. Aj pri prezentácii meteorologických informácií v masmédiách možno dať prednosť buď bombastickým formám, alebo vsadiť na solídnu formu za cenu, že nebudem vyhovovať širokej vrstve konzumnej spoločnosti súčasného typu, ktorá si zvykla na masové šírenie stupídnych informácií.
Ak teda chceme povedať, aká bude synoptika v budúcnosti, musíme skonštatovať, že bude taká, aká bude daná spoločnosť, v rámci ktorej bude fungovať.
AKO ĎALEJ V SYNOPTIKE?
Vždy budú existovať meteorológovia s odlišným stupňom odborných vedomostí, schopností a osobného zanietenia pre svoje povolanie. Preto vždy nejaká časť synoptikov bude vhodná len na rýdzu prevádzku, zatial čo iným bude vyhovovať spojenie tvorivej výskumnej práce a plnenie prevádzkových povinností. Podpora pracovníkov druhej skupiny je pre vývoj synoptickej meteorológie nevyhnutnosťou, čo ale pre zabezpečenie prevádzkových povinností vyžaduje dostatočne široký potenciál pracovných síl.
Synoptici prvej skupiny by potom vykonávali prevažne rutinné postupy na splnenie požiadaviek zákazníka plus technologickú prípravu aktuálnych a predpovedných materiálov (mapy, tabulky a pod.), a to takých, pri ktorých je potreba vysokoškolsky vzdelaného meteorológa. Synoptici druhej skupiny by pracovali na výskumných úlohách z oblasti synoptickej a dynamickej meteorológie a výsledky priamo overovali v praxi, čím by si priebežne zvyšovali kvalifikáciu. Pre takéto rozdelenie sú nevyhnutné predpoklady: prepojenie školy, výskumu a synoptickej prevádzky a vytvorenie oddelenia výskumu, ktoré by zahrňovalo pracovníkov druhej skupiny.
Ak to vezmeme velmi šablónovite, tak potom vývoj v synoptickej meteorológii zavisí od:
– finančných prostriedkov;
– prepojenosti školy a pracoviska (nie prvý raz pripomínam, že odborníkov treba vychovávať od školy, nie až po príchode do zamestnania);
– ochoty vedúcich pracovníkov koordinovať ďalšie vzdelávanie synoptických meteorológov (z oblasti numeriky, aplikácií v radarovej a družicovej meteorológii, ale aj v synoptickej a dynamickej meteorológii).
Podla mojej predstavy by sa synoptik mal minimálne z jednej tretiny pracovného úvazku venovať výskumným, vývojovým a studijným úlohám. Pre zmysluplné a „ideálne“ fungovanie synoptickej prevádzky by mali byť pre synoptických meteorológov pravidelné školenia zo súčasného stavu numerických modelov, z nových poznatkov v dynamickej, radarovej a družicovej meteorológii a občas aj technologické školenia, ktoré by sa týkali využívania softvérových aplikácií v OS MS Windows a UNIX, informácií o prenose dát, ich foriem a sposoboch spracovania.
Bolo by naivné si myslieť, že dosiahnutie tohto stavu je l’ahko realizovatelné, a to z viacerých dovodov. Medziiným aj to, že roznosť l’udí vždy vytvára určité napátie pri realizácii nových krokov (ktoré možu mať v konečnom dosledku aj negatívny dopad).
Kedže patrím k náročnejším ludom, nemožno sa čudovať, že už niekedy v roku 1992 som pred kolegami vyhlásil, že na Slovensku nemáme dobrého synoptika. Ako ale vyzerá dobrý synoptik? Neviem, či som oprávnený sa vyjadriť, ako si ho predstavujem, ale predsa sa odvážim povedať, že je to meteorológ, ktorý sleduje najnovšie poznatky v tých oblastiach meteorológie, ktoré priamo súvisia s jeho prácou: vývoj v synoptickej a dynamickej meteorológii, vývoj v modelovaní, v klasických a moderných pozorovacích metódach, v radarovej a družicovej meteorológii; má prehlad o vývoji synoptickej meteorológie a o historických súvislostiach, ktoré súvisia s vývojom monitorovania atmosférických procesov; permanentne spolupracuje na výskumných úlohách, ktorá súvisia s jeho špecializáciou. Dobrý synoptik musí mať dostatočne dlhú prax: tak ako skúsený námorník má byť „ošlahaný vetrom“, má byť skúsený synoptik „ošlahaný“ vlastnými nevydarenými predpovedami, nerealistickými požiadavkami nadriadených a otázkami v telefónoch, ktoré sú neraz na hranici zdravého rozumu.
Možnosti synoptikov – odborníkov sú a budú neohraničené. Je síce pravda, že forma a obsah práce, pracovné postupy a technológia prípravy predpovedí sa budú neustále meniť, ale synoptik bude mať vždy nezastupitelnú úlohu – bude minimálne (ako bolo spomenuté v odpovediach na spomínanú anketu) arbitrom pri zostavovaní predpovedí počasia. Bude mať daleko od synoptika povedzme šesťdesiatych rokov, ale náplň jeho práce zostane vždy specifická. Pokračovanie špecializácií vo vedeckej oblasti bude viesť k tomu, že synoptici sa postupne budú rozčleňovať na expertov, napr. pre posudzovanie modelov z hladiska predpovedí konkrétnych meteorologických prvkov, predpovedí búrok a nebezpečných javov s tým súvisiacich (nowcastingové metódy), pre výskum mezosynoptických objektov, pre rozvoj konceptuálnych modelov, pre využívanie modelov na strednedobú predpoved počasia a pod. Je to prirodzený dosledok rozširovania poznatkov v každej vedeckej sfére – odborník postupne nie je schopný zvládnuť celú šírku poznatkov vo svojom odbore a musí sa venovať stále užšej špecifickej oblasti.
Lektor RNDr. J. Strachota, rukopis odevzdán v srpnu 2001.
Stanislav Racko, MZ 2001/6, ročník 54, str. 164-167