Cesty k tomuto cielu sú róznorodé a mnohoraké. V zásadě ich možno rozdělit’ na priame a nepriame. Tie priame začí-najú v detskom veku prácou v záujmovom knížku, pokračujú odborným štúdiom a končia zaměstnáním v meteorologickej alebo meteorológiu aplikujúcej inštitúcii. Tie nepriame sú zdlhavé a často nevyspytatefné.
Na semináři venovanom 80. výročiu vzniku terajšieho ČHMÚ v Radostoviciach, v úvodnom referáte o rozvoji meteorologickej služby v Československu dr. K. Krška o osobě Jána Danča povedal: „Meteorológom sa stal preto, že sa nechcel modlit'”. V zásadě mal pravdu, J. Daně absolvent matematiky a fyziky KU v Prahe za Slovenského štátu (podlá spisovatelá D. Tatarku – Farskej republiky, na čele s prezidentem – kňazom), pósobil ako středoškolský profesor v Bratislavě. V tom čase povinnostem profesora bola na začiatku a konci vyučovania hlasné sa spolu so žiakmi modlit’. Ako ateista túto činnost’ odmietol, a preto sa musel s vyučováním na škole rozlúčiť. Nastúpil na novozaložený Štátny hydrologický a meteorologický ústav, kde úspěšné pracoval až do dóchodkového veku. Zaviedol aktinometrické merania, publikoval rad vědeckých prác a začiatkom páťdesiatych rokov pósobil vo funkcii riaditefa ústavu. Zdá sa, že rozhodnutie stať sa meteorológom bolo prospěšným krokom tak pre ústav, ako i samotného adepta.
Z opačnej strany priviedli cesty osudu k meteorologii dr. Šimona Valoviča, ktorý bol bohabojný a rád sa modlil. V intenciách vtedajšej štátnej ideologie na Slovensku vyštudoval teológiu, no z viacerých příčin farárom sa nestal. Pokračoval v štúdiách na Právnickej fakultě, ktorú sice ukončil, no advokátem ani sudcom sa vo vzťahu k vojnovým udalostiam, nestal. Pre istotu vyštudoval ešte matematiku a fyziku, s cielbm ďalšieho pedagogického pósobenia. Túto činnosť vykonával iba krátký čas, pretože kvóli svojmu náboženskému presvedčeniu a zmene štátnej ideologie, musel školstvo opustit’. Dal sa na meteorológiu. Na SHMÚ pracoval cez tri desaťroěia. Publikoval osem desiatok odborných prác a monografií – stal sa popredným slovenským klimatológom.
S náboženstvom súvisí i případ Jozefa Visarionoviča Džugašviliho, ktorý na želanie svojej matky študoval na Teologickom semináři v Tbilisi. V roku 1899 ho pre nezlučitelnosť cirkevných zásad s jeho zmýšláním a konáním, vylúčili zo štúdia. Nastúpil na miesto meteorologického pozorovatela v Tbiliskom meteorologickom ústave. Přibližné po dvoch rokoch, pod menom Stalin, vydal sa na svoju revolučnú a diktátorskú dráhu. V priestoroch observatória, kde pracoval, je doposiar múzeum vzťahujúce sa k jeho činnosti v meteorologii.
Prvých patnásť rokov 20-teho storočia je úzko zviazaných s meteorologickou činnostem M. R. Štefánika, ktorý popři T. G. Masarykovi a E. Benešovi, patří k zakladatefom Československej republiky. Diplomat, letec, generál M. R. Štefánik bol póvodným vzděláním astronom. Počiatky jeho záujmu o počasie súvisia s astronomickými pozorovaniami na Mont Blancu a Tichomorských ostrovoch. Ďalšia etapa súvisí s poveternostným zabezpečováním rodiaceho sa vojenského letectva (pozři přílohu MZ – Kapitoly z dej in meteorológie, str. 76).
K meteorológom náhodného póvodu zo Slovenska radíme i Vladimíra Krivoša z Liptovského Mikuláša. Diplomat, polyglot, šéf cárskej knižnice v Petrohrade, kterého dobrodružný a nevyspytatelný osud prinútil robit’ meteorologa. Po nástupe J. V. Stalina k moci, bol pre podozrenie zo špionáže odsúdený na smrť. Neskór bol omilostený a deponovaný na Slávičie ostrovy v Bielom mori (Gulag Solovky). Počas viac ako paťročného pobytu na Solovkách (1923-1928) jeho hlavnou činnosťou boli meteorologické pozorovania a vedenie meteorologickej a majákové služby ostrovov. Táto činnosť ho zachránila pred istou smrťou v bezmennej mase vazňov.
Kuriózně cesty historie priviedli k meteorologii i hlavy „pomazané a pomatené”. Například sedmohradské knieža a nekorunovaný král Uhorska Imrich Thokoly, pochovaný v Kežmarku, ktorý sa za pomoci Turkov pokúsil odtrhnúť Uhorsko od Habsburského Rakúska. Vo svojich denníkoch (1976-1964) osobné každodenně zapisoval údaje o počasí. Iný případ: V čase vedenia bratislavského HMÚ stretol som sa s prípadom, keď kvalifikovaný meteorolog nezniesol zodpovědnost za vydané predpovede a skončil samovraždou v psychiatrickej liečebni.
Jedno je však isté, nepoznám meteorologa, ktorý by zo svojich pracovných príjmov zbohatol, i keď takýchto snáh tu bolo viacero. Napr. v suchom a ekonomicky biednom povojnovom roku 1947, kedy bezdažďové obdobie v strednej Európe trvalo od apríla do augusta, jeden podnikavec z okolia Bratislavy si vyhotovil potvrdenie o schopnosti vyvolávat’ dážď a začal s ním obchodovat’. Od viacerých vefkostatkárov, za príslub dažďa vyinkasoval poměrné vysoké sumy, no nezbohatol – skončil před trestným senátem. Neskór, vdaka talentovanému a úspěšnému synovi, reprezentantovi Československa, stal sa známy ako športový tréner, teda nie meteorolog.
Záverom móžeme zhrnúť, že pre vačšinu tých, čo sa k meteorologii dostali či už priamo, alebo nepriamo, bola táto vědná disciplína nielen zaměstnáním, ale aj povoláním, teda koníčkom.
Ferdinand Šamaj MZ 2000/2, ročník 53, str. 64